D. C. Korten: KEĎ KORPORÁCIE VLÁDNU SVETU


Aerické korporácie do sedemdesiatych rokov 20. storočia vstupovali deprimované rebelskou a antikonzumne zameranou mládežníckou kultúrou, rýchlo rastúcim hnutím na ochranu životného prostredia a za bezpečnosť spotrebiteľov, ako aj vážnou ekonomickou výzvou z Ázie. Nielenže ich sen o globálnej hegemónii sa zdal v troskách, ale hrozilo, že sa im aj domáca pôda vymkne z rúk. Ich odpoveďou bola mobilizácia vlastných politických zdrojov, a to so zámerom znovu získať kontrolu nad politikou a kultúrou. Medzi ich metódy patrila kombinácia sofistikovaných marketingových techník, staromódneho kupovania hlasov, financovania ideologicky spriaznených intelektuálov, súdnych žalôb a aplikácia značnej časti tých istých mobilizačných techník obyvateľstva, ktoré environmentálni a spotrebiteľskí aktivisti používali proti obchodným spoločnostiam v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Ich kampane boli výdatne financované, riadili sa prepracovaným stratégiami a boli profesionálne organizované. Medzi ich hlavné ciele patrila deregulácia, ekonomická globalizácia, rozšírenie práv a zároveň obmedzenie zodpovednosti obchodných spoločností. A táto kampaň je aj dnes v plnom prúde.


MOBILIZÁCIA POLITICKÝCH ZDROJOV
V roku 1971 sa Americká obchodná komora obrátila vo veci tých problémov, s ktorými sa potýkala podnikateľská komunita, na virginského právnika Lewisa Powella (ktorý sa neskôr stal sudcom Najvyššieho súdu). Powell odpovedal napísaním správy nazvanej "Útok na americký systém slobodného podnikania", ktorá varovala pred útokom ekológov, spotrebiteľských aktivistov a ostatných, ktorí "vedú propagandu proti systému a zákerne a vytrvalo sa ho usilujú sabotovať". Tvrdil, že je najvyšší čas, aby "múdrosť, rozvaha a vynachádzavosť amerického biznisu sa zmobilizovali a postavili proti tým, ktorí ho chcú zničiť." Týmto vytvoril základňu pre organizované úsilie vplyvnej koalície podnikateľských skupín a ideologicky spriaznených nadácií, ktorej zámerom je prispôsobiť politický a právny systém Spojených štátov svojim cieľom. Medzi Powellovými odporúčaniami bol aj návrh, aby podnikateľské kruhy vytvorili a financovali právnické stredisko, ktoré by zastupovalo všeobecné záujmy biznisu na súdoch krajiny. To viedlo v roku 1973 k založeniu Pacifickej právnickej nadácie (Pacific Legal Foundation - PLF). Sídlo mala v budove Obchodnej komory štátu Sacramento a bola to prvá z mnohých právnických firiem "verejného záujmu" presadzujúcich záujmy sponzorujúcich obchodných spoločností. Špecializovala sa na obranu obchodných záujmov pred "legislatívou na ochranu čistoty ovzdušia a vôd, zákazom ťažby ropy a plynu v štátnych prírodných rezerváciách, právami pracujúcich a ťaživými daňami". Zhruba 80 percent príjmov pochádzalo od obchodných spoločností alebo nimi vytvorených nadácií. Riaditeľ PLF Raymond Momboisse vo svojom prejave roku 1980 obrátil skutočnosť naruby, keď obvinil ekológov z toho, že majú "sebecké zámery...; skutočné ciele skrývajú za vznešené frázy o verejnom záujme; sú im ľahostajné škody, ktoré spôsobia širokým masám ľudstva; sú schopní manipulovať zákon a médiá, a predovšetkým dokážu svojou činnosťou spôsobiť obrovské škody celej spoločnosti." Obchodné a podnikateľské kruhy financovali na popredných univerzitách ekonomický výskum, ktorý mal dokázať, že práve deregulovaný trh vedie k najefektívnejšej, a tým aj najspravodlivejšej spoločnosti. Tie isté kruhy financovali všetky náklady spojené s organizovaním seminárov na prestížnych univerzitách, ako je George Mason a Yale, na ktorých zoznamovali prísediacich sudcov s týmito ekonomickými princípmi a s ich aplikáciou v právnej vede.

Pred rokom 1970 obchodné záujmy reprezentovali tradičné lobujúce organizácie, ktorých názvy nezakryte prezrádzali účel, pre ktorý boli zriadené: Inštitút piva (Beer Institute), Národná asociácia pre uhlie (National Coal Association), Obchodná komora (Chamber of Commerce) alebo Americký ropný inštitút (American Petroleum Institute). Keď však iné aktívne skupiny dokázali tiež úspešne vyvíjať občiansky tlak na kongres, obchodné a podnikateľské kruhy sa rozhodli zmeniť taktiku. Obchodné spoločnosti začali vytvárať vlastné "občianske" organizácie so starostlivo vypracovaným imidžom a názvami, ktoré neprezrádzali skutočných sponzorov ani ich zámery. Národná koalícia na ochranu močiarnych oblastí (The National Wetlands Coalition) s logom kačky pokojne letiacej nad močiarom, bola sponzorovaná ropnými a plynárenskými spoločnosťami, ako aj obchodníkmi s pozemkami, a to s tým cieľom, aby bojovala za zmiernenie zákazov týkajúcich sa premeny močiarov na ťažobné miesta a obchodné centrá. Obchodnými spoločnosťami sponzorovaná Ostražitá ochrana spotrebiteľov (Consumer Alert) bojuje proti vládnym predpisom o bezpečnosti produktov. Organizácia nazvaná Chráňte krásu Ameriky (Keep America Beautiful) sa usiluje vytvárať svojim sponzorom, ktorými sú firmy vyrábajúce fľaše, zelený imidž tým, že financuje kampane proti odhadzovaniu odpadkov a smetia, zatiaľ čo tí istí sponzori aktívne sabotujú prijatie legislatívy o povinnej recyklácii. Ich stratégiou je presvedčiť verejnosť, že za odpadky sú zodpovední zákazníci, a nie obalový priemysel. Názory týchto a podobných skupín sponzorovaných priemyslom - 36 z nich je podrobne zdokumentovaných v práci Masky klamstva: Obchodnými spoločnosťami financované záujmové skupiny v Amerike (Masks of Deception: Corporate Front Groups in America) - sú pravidelne uverejňované v tlači a vydávané za názory skupín reprezentujúcich a obhajujúcich názory občanov. Jediným dôvodom ich existencie je presvedčiť občanov, že záujmy obchodných spoločností sú aj záujmami verejnosti. Medzi hlavných sponzorov takýchto skupín patria spoločnosti ako Dow Chemical, Exxon, Chevron USA, Mobil, DuPont, Ford, Philip Morris, Pfizer, Anheuser-Busch, Monsanto, Procter & Gamble, Phillips Petroleum, AT&T a Arco. Obchodné a podnikateľské záujmy financovali zakladanie mozgových centier novej konzervatívnej politiky ako je nadácia Heritage Foundation, a viedli k oživeniu dovtedy letargických mozgových centier, ako je Americký podnikateľský inštitút (American Enterprise Institute), ktorého rozpočet v tom čase vzrástol desaťnásobne. V roku 1978 bol založený Inštitút pre výchovné záležitosti (Institute for Educational Affairs), s cieľom zabezpečiť pre financujúce spoločnosti výskumných pracovníkov rovnakého zmýšľania, ktorí by produkovali výskumné štúdie podporujúce názory obchodných spoločností na ekonomickú slobodu. V roku 1970 iba pár spoločností nachádzajúcich sa v zozname Fortune 500 malo vo Washingtone úrad, ktorého úlohou bolo venovať sa verejným záležitostiam. V roku 1980 to už bolo 80 percent. V roku 1974 boli odbory adresátom polovice všetkých peňazí určených na kampane podporujúce politikov reprezentujúcich určité záujmy. Do roka tento podiel poklesol na necelú štvrtinu. Po nástupe amerického prezidenta Ronalda Reagana v roku 1981 do úradu ideologické spojenectvo libertariánov ešte upevnilo svoju kontrolu nad nástrojmi moci. Hoci mnoho účastníkov týchto kampaní je úprimne presvedčených, že koná vo verejnom záujme, v skutočnosti sme svedkami frontálneho útoku na demokratický pluralizmus, a to s cieľom presadiť politický program korporatívneho libertarianizmu. Hoci sa pritom zaklínajú frázami o slobode a demokracii, masívne zneužívanie moci obchodných spoločností je výsmechom obidvoch.

BUDOVANIE LOBBY
Podnikateľské okrúhle stoly sú národnými združeniami výkonných riaditeľov najväčších nadnárodných spoločností. Zatiaľ čo členmi organizácií, ako sú napríklad národné obchodné komory alebo národné asociácie výrobcov, sú veľké aj malé firmy reprezentujúce mnoho rozličných záujmov a pohľadov, všetci členovia podnikateľských okrúhlych stolov sú veľké nadnárodné spoločnosti presadzujúce program ekonomickej globalizácie. Prvý takýto podnikateľský okrúhly stôl vznikol v Spojených štátoch v roku 1972. Medzi jeho 200 členmi boli vedúci štyridsiatich dvoch z päťdesiatich najväčších amerických firiem Fortune 500, vedúci siedmich z ôsmich najväčších amerických bánk, piatich zo siedmich najväčších maloobchodných sietí, siedmich z ôsmich najväčších dopravných spoločností a deviatich z jedenástich najväčších amerických verejných podnikov. Na tomto fóre výkonný riaditeľ chemickej spoločnosti DuPont sedí vedľa svojich troch najväčších rivalov: Dow, Occidental Petroleum a Monsanto. Šéf General Motors sedí spolu so šéfmi Fordu a Chryslera - a tak je to s každým väčším odvetvím. Na tomto fóre hlavy najväčších obchodných spoločností so sídlom v Spojených štátoch dávajú nabok svoje konkurenčné rozdielnosti, a to preto, aby dosiahli konsenzus v otázkach týkajúcich sociálnej a ekonomickej politiky v Amerike. Americký podnikateľský okrúhly stôl sám seba definuje takto:

Je to združenie výkonných riaditeľov na skúmanie otázok verejného záujmu, ktoré majú vplyv na ekonomiku, a zaujíma stanoviská založené na zdravých ekonomických a sociálnych princípoch. Bolo založené v roku 1972 v presvedčení, že zodpovední činitelia firiem by mali zohrať významnejšiu úlohu v prebiehajúcej diskusii o verejnej politike. Okrúhly stôl je presvedčený, že základné záujmy sveta podnikateľov sú veľmi blízke záujmom amerického ľudu, ktorý sa na tom procese priamo podieľa ako zákazník, zamestnanec, investor a dodávateľ. ... Členovia sú vyberaní tak, aby v združení mali zastúpenie rozličné kategórie odvetví a zemepisné lokality. Preto 200 výkonných riaditeľov spoločností zo všetkých odvetví predstavuje reprezentatívny prierez názorov o celoštátnych záležitostiach.

Okrúhly stôl, bezpochyby jedna z najexkluzívnejších organizácií, má nezvyčajne obmedzenú predstavu o tom, čo je to "reprezentatívny prierez" názorov o celoštátnych záležitostiach. Až na malé výnimky, ak vôbec existujú, jeho členmi sú muži vo veku okolo päťdesiat rokov, ktorých priemerný ročný príjem je 170-krát vyšší než hrubý národný produkt USA na osobu. Jeho členovia šéfujú obchodným spoločnostiam, ktoré sa dištancujú od národných záujmov a usilujú sa z ekonomickej globalizácie čo najviac vyťažiť. Len čo sa členovia zhodnú na spoločnom stanovisku, Okrúhly stôl zorganizuje agresívnu kampaň, vrátane osobných návštev jednotlivých členov kongresu, aby pre seba získal politickú podporu. Okrúhly stôl zohral mimoriadne aktívnu úlohu pri kampani za presadenie Severoamerickej dohody o voľnom obchode (North American Free Trade Agreement - NAFTA). Pretože jej členovia si uvedomovali riziko, že verejnosť by mohla vnímať voľný obchod ako záležitosť exkluzívneho klubu 200 najväčších obchodných spoločností krajiny, založili kryciu organizáciu USA*NAFTA, do ktorej získala do 2300 amerických firiem a združení. Hoci USA*NAFTA tvrdila, že reprezentuje širšie členstvo, každý jeden z jej predstaviteľov na federálnej úrovni bol členom Okrúhleho stola. S výnimkou štyroch členov Okrúhleho stola všetci ostatní mali privilégium, že mohli priamo vstupovať do rokovaní pripravujúcich Severoamerickú dohodu o voľnom obchode (NAFTA), a to prostredníctvom poradných výborov amerického obchodného zástupcu. Využívajúc všetky dostupné komunikačné prostriedky, členovia Okrúhleho stola prostredníctvom úvodníkov, listov čitateľov, tlačových správ a rozhlasových a televíznych komentárov bombardovali Američanov svojimi uisteniami, že NAFTA im prinesie dobre platené pracovné miesta, zastaví prisťahovalectvo z Mexika a povedie k sprísneniu zákonov na ochranu životného prostredia. Deväť členov USA*NAFTA (Allied Signal, AT&T, General Electric, General Motors, Phelps Dodge, United Technologies, IBM, ITT a TRW) patrilo medzi tie spoločnosti, ktoré, podľa výskumného centra Inter-Hemispheric Resource Center, počas dvanástich rokov, čo ubehli do prijatia NAFTA, presunuli do Mexika skoro 180 000 pracovných miest. Niektoré z týchto spoločností sa stali známe porušovaním práv mexických robotníkov nedodržiavaním bezpečnostných noriem. Mnohé z nich patrili v Spojených štátoch medzi najväčších znečisťovateľov životného prostredia a do Mexika vyvážali, resp. v Mexiku vyrábali produkty, ktoré boli v Spojených štátoch zakázané.

DEMOKRACIA NA OBJEDNÁVKU
Najrýchlejšie rastúce odvetvie vo Washingtone pozostáva z PR firiem (public relations - vzťahy s verejnosťou) a politických inštitútov, ktoré na objednávku obchodných spoločností uskutočňujú kampane, zamerané na budovanie verejného imidžu a pozostávajúce z výroby faktov, názorov, odborných analýz, prieskumov verejnej mienky, zasielania listov ľudí "z ulice" a z priamych telefonátov, ktorých cieľom je vytvárať zdanie "občianskej" podpory. William Greider to nazýva "demokracia na objednávku". Burson Marsteller - najväčšia firma v oblasti public relations s tržbami v roku 1992 vo výške 204 miliónov USD, pracovala pre Exxon v čase ropnej havárie tankera Exxon Valdez i pre Union Carbide počas katastrofy v Bhopále. Prvá päťdesiatka PR firiem mala v roku 1991 obrat vo výške 1,7 miliárd USD. V Spojených štátoch sa 170 000 zamestnancov venuje manipulácii správ, verejnej mienky a verejnej politiky podľa požiadaviek platiacich klientov, čo je o 40 000 viac než počet novinárov - a tento rozdiel neustále rastie. Tieto firmy organizujú listové kampane, poskytujú platené pracovníčky, vystupujúce ako "ženy z domácnosti", aby na rôznych verejných zhromaždeniach podporili názory obchodných spoločností, do tlače dávajú uverejňovať pre klienta priaznivé správy a listy "čitateľov". Podľa štúdie z roku 1990 takmer 40 percent správ v priemerných amerických novinách pochádza z tlačových správ, záznamov o rôznych udalostiach a návrhov vydaných PR firmami. Podľa časopisu Columbia Journalism Review, iba u tlačových správ vyše polovica spravodajského materiálu pochádza z týchto zdrojov. Rozdiel medzi priestorom, ktorý je v novinách vyhradený reklame a priestorom vyhradeným správam, je každý deň menej zreteľný.

Zatiaľ čo republikáni sú už tradične považovaní za stranu peňazí, Demokratická strana bola historicky stranou ľudí so silným zastúpením záujmov robotníckej triedy a menšín. Demokrati kedysi boli veľmi závislí od svojej politickej základne - spoliehajúc sa viac na ľudí než na peniaze -, ktorá im v čase volieb zabezpečovala potrebné hlasy. Tieto štruktúry viedli politikov k tomu, aby si vždy udržiavali určitý kontakt s ľuďmi, čím zároveň bola zabezpečená aj určitá kontrola zdola. Spojenie so stranou bolo veľmi silné. Ako rástla úloha televízie v americkom živote a klesal význam odborového hnutia, finančne náročné televízne kampane začali zohrávať čoraz dôležitejšiu úlohu pri rozhodovaní o výsledku volieb. V dôsledku toho sa politická základňa Demokratickej strany rozpadla, čo viedlo k strate jej ľudového charakteru, a ľudia, ktorí kedysi tvorili jej politický základ, zostali bez svojej politickej reprezentácie.
Po rozpade tejto štruktúry kandidáti na jednotlivé posty za Demokratickú stranu boli čím ďalej tým viac odkázaní na získavanie peňazí cez vlastné organizácie. William Greider tvrdí, že politické smerovanie Demokratickej strany určuje v značnej miere šesť washingtonských právnických firiem, ktoré sa špecializujú na predaj politického vplyvu zámožným klientom a na zbieranie finančných zdrojov pre demokratických politikov. Tieto firmy úzko spolupracujú aj s republikánmi, čiže odvetvie, v ktorom podnikajú, nie je nič iné než sprostredkovateľská činnosť v oblasti politickej moci, a to pre kohokoľvek, kto si ju dokáže zaplatiť. Takýto žalostný je stav americkej demokracie.
Republikánska strana bola šikovnejšia, rýchlo sa dokázala prispôsobiť na nové podmienky a majstrovským spôsobom využila rafinované techniky masového marketingu, aby pomocou neho dosiahla víťazstvo vo voľbách. Pomocou týchto techník sa jej podarilo takmer nemožné: využiť odcudzenosť bezmocných občanov a vybudovať na nej širokú ľudovú bázu podporujúcu jej politiku zameranú na elitu.

Pretože samotní republikáni sú ľuďmi obchodu, je prirodzené, že sa lepšie vyznali v marketingu než demokrati. Preto svoje poznatky o predaji produktov aplikovali aj na politiku, a to bez zábran, ktorými sa vyznačovali politici starého štýlu. V dôsledku toho sa na voličov dívajú ako na pasívnu masu "spotrebiteľov", ako na masu potenciálnych zákazníkov. Pomocou vedecky stanovených spôsobov zberu údajov zisťujú, čo títo spotrebitelia vedia, čo si myslia, a čo je ešte dôležitejšie, čo cítia, dokonca v prípade, keď sami nie sú si istí svojimi "pocitmi". Potom stratégiu svojej politickej kampane orientujú tak, aby spojili názory kandidáta s týmito postojmi spotrebiteľov a vytvoria mu reklamný imidž, ktorý vzbudí pozitívne reakcie a dokáže "predať" kandidátov.


Americká demokracia sa nepredáva iba americkým nadnárodným spoločnostiam. Mexická vláda vynaložila 25 miliónov USD na to, aby si v kampani za NAFTA objednala podporu mnohých washingtonských lobistov. Na konci osemdesiatych rokov japonské obchodné spoločnosti vynakladali okolo 100 miliónov USD ročne na politické lobovanie v Spojených štátoch a ďalších 300 miliónov USD na vytvorenie celoštátnej zdola budovanej politickej siete, ktorá pracovala na ovplyvňovaní verejnej mienky. Japonská vláda a japonské spoločnosti si vo Washingtone prenajali na zastupovanie svojich záujmov spolu 92 právnických, public relations a lobistických firiem. Na porovnanie, 55 takýchto firiem pracovalo pre Kanadu, 42 pre Britániu a 7 pre Holandsko. Ich cieľom je dosiahnuť zmenu amerických zákonov tak, aby čo najviac vyhovovali záujmom zahraničných spoločností - a tento spôsob často funguje.


Korporatívny libertarianizmus - ideológia, ktorej tvrdenia a sľuby sú práve také falošné a zištné, ako sú tvrdenia tabakových spoločností, že nikotín nevytvára závislosť a že cigaretový dym nepredstavuje nebezpečenstvo pre zdravie - sa stal dominantnou filozofiou našej politickej kultúry a našich najmocnejších inštitúcií. Je výsledkom vytrvalej kampane, ktorá používa tie najrafinovanejšie techniky vypracované majstrami masového marketingu a mediálnej manipulácie. Zároveň je to súčasť väčšej kampane zameranej na globalizáciu trhov a na to, aby libertarianizmus a konzumizmus sa stali neoddeliteľnou súčasťou homogenizovanej globálnej kultúry.

Úryvok z 2.kapitoly: Kupovanie demokracie

KEĎ KORPORÁCIE VLÁDNU SVETU

OBSAH

POĎAKOVANIE
PROLÓG: MOJA OSOBNÁ CESTA
Korene môjho skúmania
Návrat domov
Moje politické názory
Stručné zhrnutie

I. KOVBOJI NA KOZMICKEJ LODI
1 Od nádeje po krízu
Trojaká kríza ľudstva
Strata inštitucionálnej legitimity
2 Koniec otvorenej hranice
Kovboji a astronauti
Od voľných priestranstiev k preplnenému svetu
Konzum, populácia, spravodlivosť
3 Ilúzia rastu
Sklamaný ekonóm
Limity rastu
Rast chudoby
Rast v mene rozvoja

II. BOJ O NEOBMEDZENÚ MOC
4 Vzrast moci obchodných spoločností
Obchodné spoločnosti držané nakrátko
Výhody získané po občianskej vojne
Vzostup a pád pluralizmu
Otázky spôsobu vládnutia
5 Útok libertariánov
Posvätenie chamtivosti
Korporatívna aliancia libertariánov
Zrada myšlienok Adama Smitha a Davida Ricarda
Ekonómia a demagógia
Morálne zdôvodnenie nespravodlivosti
6 Úpadok demokratického pluralizmu
Udržanie konkurenčnej súťaže na trhoch
Zničujúce účinky globalizácie
Prípad Švédska
Potreba tvorivej rovnováhy
Zmena pravidiel hry
7 Ilúzie "nadoblačných dozorcov"
Pôsobenie čarovného trhu
Nespravodlivé rozdelenie
Iný svet
Nové definovanie severu juhu
Systém smerujúci k sebazničeniu

III. KOLONIALIZMUS OBCHODNÝCH SPOLOČNOSTÍ
8 Sen o globálnych impériách
Vízia
Obchodné spoločnosti nad záujmami národov .
Vlády v službe konzumizmu
Záujmy komunity verzus záujmy obchodných spoločností

Vízie americkej hegemónie
Severoatlantická aliancia
Trilateralizmus

Mobilizácia politických zdrojov .
Budovanie lobby
Demokracia na objednávku
11 Marketing obopínajúci svet
Najprv Amerika , potom ostatný svet
Svet televíznej stanice MTV presne vie: "Coca-Cola je najlepšia"
Obchodné spoločnosti v školských triedach
Svet podľa románu 1984
12 Reštrukturalizácia chudobných krajín
Vytvorenie dopytu po dlhu
Keď treba platiť účet
Konexie veľkých spoločností
Ak by im záležalo na chudobných
13 Zabezpečenie práv obchodných spoločností
Najvyšší súdny legislatívny orgán sveta
Vláda v záujme obchodných spoločností .
Ochrana informačného monopolu .

IV. DEGENEROVANÝ FINANČNÝ SYSTÉM
14 Hra s peniazmi
Odtrhnutie peňazí od hodnoty
Stroj na výrobu peňazí
Dlh
Hodnota majetkových aktív
15 Predátorské financie
Vytváranie neistoty a rizika
Zisk z volatility
16 Kanibalizmus obchodných spoločností
Drancovanie "neefektívnych" obchodných spoločností
Strata zodpovednosti
17 Manipulovaná súťaž
Eliminácia pracovných miest a koncentrácia moci
Nárast centrálne riadených ekonomík
Spolupráca v centre

V. PRE ĽUDÍ NIET MIESTA
18 Pád na dno
Moderné otroctvo
Hranice spoločenskej zodpovednosti
Šíriaca sa rakovina
19 Koniec neefektívnosti
Predtým svaly, teraz mozog
Trápenie na vrchole
Obmedzená oddanosť
Prispôsobenie sa obmedzeným možnostiam
20 Vydedenci
V mene rozvoja
Voľné trhy, otvorené hranice
Alternatívy pre vydedencov

VI. ZÍSKAŤ NASPÄŤ MOC .
21 Ekologická revolúcia
Konkurujúce si vízie reality .
Lokálne ekonomiky, globálne vedomie .
Hlavné princípy
V ľudskom záujme
22 Kvalitný život
Starostlivé rodiny a komunity
Úpadok striedmych konzumentov
Od nadmerného konzumu k udržateľnej spoločnosti
Mestský priestor a doprava
Produkcia potravín a poľnohospodárstvo
Spotreba materiálov
Udržateľné živobytie
23 Prebudená občianska spoločnosť
Povedzme nie!
Sila občianskych sietí
Globalizácia myslenia
Spraviť čo je v našich silách
24 Program zmeny
Úsilie o opätovné získanie politického priestoru
Úsilie o opätovné získanie ekonomického priestoru
Lokalizovanie globálneho systému

POZNÁMKY

Keď korporácie vládnu svetu je podľa názoru viacerých osobností najvýznamnejšou knihou deväťdesiatych rokov 20. storočia a podľa nositeľa Nobelovej ceny arcibiskupa Desmonda M. Tutu, by dokonca mala byť priam povinným čítaním. Téma, ktorou sa zaoberá, je aj na Slovensku mimoriadne aktuálna, pretože analyzuje vládnucu libertariánsku ideológiu globálneho svetového poriadku, ktorú si veľmi horlivo osvojili aj naše politické a ekonomické elity. Odhaľuje dejinné pozadie tejto ideológie, jej taktiku, ideové základy, stratégiu rozširovania, predovšetkým však jej ekonomickú a ekologickú neudržateľnosť v dlhodobej perspektíve. Profesor Korten svoju analýzu opiera o fakty a bezchybnou argumentáciou poukazuje na škodlivé účinky ekonomickej globalizácie a vysvetľuje príčiny spoločenskej, hospodárskej a politickej krízy našej doby. Presvedčivo dokumentuje, ako vďaka súčinnosti vplyvných ideologických, politických a technologických síl dochádza k čoraz väčšej koncentrácii ekonomickej a politickej moci do rúk hŕstky korporácií a finančných inštitúcií, ktorých finančné záujmy sú v príkrom protiklade so skutočnými záujmami a hodnotami ľudí, pričom za svoju činnosť nikomu nie sú zodpovedné.

David C. Korten

Cena:198,-Sk (Kč)

Preložil: Mikuláš Hučko

Počet strán: 370

ISBN 80-968603-0-5

Profesor David C. Korten je zakladateľ a prezident Fóra rozvoja zameraného na ľudí (The People-Centered Development Forum), aliancie organizácií a osôb usilujúcej sa o vytvárenie spravodlivých a udržateľných spoločností prostredníctvom dobrovoľníckej činnosti občanov. Na Stanford Business School získal titul MBA v medzinárodnom obchode a PhD v organizačnej teórii. Mnoho rokov bol profesorom Harvard University Graduate School of Business, vyše tridsať rokov pôsobil v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike ako vedúci expert amerických rozvojových nadácií.

Demontáž demokracie

Glosa , Právob11.1.2003

Ještě včera jsem ve svém kritickém komentáři zdůraznil, že USA jsou, přes přípravy vojenského útoku proti Iráku, demokratickým státem. Pak ale přišla zpráva, že americký federální odvolací soud potvrdil, že v USA mohou být "v době války" (a ve válce USA podle soudu nyní jsou!) vězněni američtí občané, kteří bojovali proti USA, jako nepřátelští zajatci, bez obvyklé právní ochrany.

Podle soudu, tedy dříve, než se v soudním řízení zjistí, zda skutečně proti USA bojovali, mají být tito lidé zbaveni práva na řádný proces. Výrok soudu má obecnou platnost, i když se týká 22letého Američana, který měl bojovat v armádě Tálibánu. Podle mezinárodních předpisů, například Mezinárodního paktu o občanských a politických právech, k němuž přistoupily i USA, nesmí být práva na řádný proces, včetně práva svobodně si volit obhájce, nikdo zbaven, ať už je či není občanem státu, a samozřejmě ani váleční zajatci.

Američané jen sklízejí setbu bezpráví, k níž se uchýlili před více než rokem při věznění zajatců na základně Guantánamo, kde začali své závazky paktu a dalších mezinárodních smluv otevřeně porušovat. Nynější arogantní popření amerických závazků, které USA mají vůči svým občanům a osobám podléhajícím jejich jurisdikci, jakož i k OSN a k lidstvu, je dalším krokem v demontáži americké demokracie. Ta totiž jako každá demokracie spočívá na právu, na vládě zákona, jak říkají Američané, a na ochraně lidských práv. Právo na řádný proces soudní k této ochraně neodmyslitelně patří.

Petr Uhl

Datum: 09.01.2003
Autor: Petr Uhl
Zdroj: Právo

USA popírají mandát OSN

Americká tisková agentura AP adresovala v úterý Iráku výtku. Jeho dokumentace pro OSN prý "ponechává nezodpovězeny stovky otázek týkajících se vývoje, výroby a skladování biologických zbraní, jako je antrax". Absurditu výtky odhaluje šetření senátního výboru z roku 1994, které bylo nyní odtajněno. Informoval o něm 30. 12. deník Washington Post.

Prokázalo se, že v 80. letech byly z USA do Iráku s vývozní licencí amerického ministerstva obchodu exportovány desítky biologických látek včetně několika kmenů antraxu, které mu podle závěrů Pentagonu dovolily zahájit program biologických zbraní. Irák možná minulost utajuje, to však nemění nic na úterním vyjádření Mezinárodní agentury pro atomovou energii OSN, že zbrojní inspektoři, aspoň pokud jde o jaderný program, dosud v Iráku nenašli žádné důkazy o jeho obnově. Jen USA neposkytly inspektorům přesnější informace, stěžuje si mezinárodní agentura. Zastírání či lhaní samozřejmě nemohou být důvodem k rozpoutání války. Nemůže jím být ani neplnění rezolucí OSN a její Rady bezpečnosti (RB). To by OSN už dávno vedla válku proti Izraeli, který je také neplničem rezolucí OSN. Jediná cesta, jak vojensky zasáhnout v Iráku, je upravena třinácti články kapitoly VII Charty OSN o postupu RB a členských států OSN při ohrožení či porušení míru a agresi.

Na výlučné působnosti RB trvá dnes francouzský prezident Jacques Chirac. Je nepravděpodobné, že by po 27. lednu, kdy zbrojní inspektoři předloží svou zprávu, pro Irák zřejmě nikoliv nepříznivou, rozhodla RB o vojenském zásahu proti němu. USA se však zřejmě nehodlají závazným postupem OSN řídit. Nová bezpečnostní doktrína, nazvaná Strategie národní bezpečnosti, je vyhlášením nadvlády USA nad světem. "Nejlepší obranou je útok" a "nemůžeme čekat, až nepřítel zaútočí první", píše se v ní.

Doktrína popírá Chartu OSN, zavazující členské státy řešit mezinárodní spory mírovými prostředky a vystříhat se vyhrožování silou a používání síly. "Čím větší je hrozba, tím vyšší je riziko pasivity a tím větší je i potřeba rozhodnutí o předběžné akci, i když si nejsme jisti časem a místem nepřátelského útoku," píše se ještě omluvně v doktríně. "Abychom proti nepříteli obstáli, musíme v případě nutnosti jednat jako první." A kdo bude po Miloševičovi a Husajnovi příští nepřítel? V Iráku vládne skutečně nelidský diktátor a Češi i jiní humanističtí Evropané jsou náchylni ospravedlnit vojenský zásah tamním porušováním lidských práv.

To ale není důvod USA, ty mluví jen o údajném ohrožení bezpečnosti USA zbraněmi hromadného ničení, které Irák má, či je chystá, nebo - poslední argument - se chystá je vyvíjet. Váhání české veřejnosti nad chystanou válkou proti Iráku je výraznější než třeba u Němců, kteří jsou častěji a rozhodněji proti zásahu. U nás jsme si jen málo zpracovali oprávněnost a důsledky americké války proti Jugoslávii v roce 1999. Byl jsem tehdy sice odpůrcem bombardování, ale i já, oklamán protisrbskou propagandou, jsem vojenský zásah za určitých podmínek schvaloval. A to jsem věděl, že v britských věznicích a zadržovacích střediscích, které jsem jako expert OSN v roce 1998 navštívil, se většina uprchlíků z Albánie vydává za Kosovany, i to, že v Kosovu operuje Albánská osvobozenecká armáda (UCK).

Rozsah jejích zločinů jsem ale neznal a informace o nich a o podpoře světového společenství zločincům po obsazení Kosova u nás stále nejsou rozšířeny. Snižovalo by to totiž odpovědnost viníka toho všeho - Miloševiče. Chystaný úder proti Iráku nebude válkou proti Saddámu Husajnovi, stejně jako bombardování Jugoslávie nebylo válkou proti Miloševičovi. A nebude chirurgickým, jen omezeným zásahem, který rychle způsobí pád diktátora. Bude to podobné jako s předpovědí Madeleine Albrightové, která bombardování Jugoslávie prosadila proti vůli Pentagonu, FBI a CIA, tvrdíc, že Miloševič za pár dnů padne.

Byla to iluze. Důsledky války jsou vždy hrozné. V tomto případě k nim přistupuje i riziko, že vůle vlády USA nahradí ve smyslu nové doktríny sice nedokonalý, nicméně jedině možný systém kolektivní bezpečnosti OSN. O válce a míru nebude už rozhodovat mezinárodní společenství podle předem daných pravidel, nýbrž americký prezident podle svého uvážení a podpory, kterou získá nejen u voličů demokratického státu, ale i u vojensko-průmyslového komplexu a sdělovacích prostředků.

NEWTON Information Technology, s. r. o. Copyright (c) 2003
Zdrojem zpráv je PRÁVO, BORGIS, a.s. Copyright (c) 2000 - 2003

Umřít za dobrou věc, to je hezká smrt

MINISTR OBRANY JAROSLAV TVRDÍK PRO PRÁVO: 11.1.2003.

* Jste připraven ustát situaci, kdy zemře v možné válce první český voják? To se nikde na světě nepřijímá jednoduše.

Posláním vojáka je být připraven úplně na vše. T. G. Masaryk řekl, že profese vojáka je morálním a mravním posláním hájit ideály státu, když jsou ohroženy. Jestliže po parlamentní diskusi dospějí představitelé ČR k závěru, že je správné v rámci ideálů tohoto státu účastnit se vojenskou přítomností, tak to naši vojáci provedou. Se svými vojáky diskutuji aspekty případných ztrát na životech. To jsem dělal i s vojáky, které připravujeme do Afghánistánu, kde je stejné riziko, kde to už mezinárodní společenství akceptovalo a nikomu to nevadí. Ona ta smrt pod rezolucí nebo bez rezoluce je stále pouze smrtí. Je to vždy stejně kruté a vždy stejně složité. Asi bychom měli, a možná i já osobně, úplně jiný názor, kdyby se jednalo o jednotku bojového charakteru, která by byla na území ČR a byla diskutována jako součást zásahu. V tuto chvíli se ale bavíme o jednotce, která chrání a pomáhá nejen na základně USA, ale i zemím sousedícím s Irákem a mezinárodnímu společenství. Kdybych to měl říct jako bývalý voják, umřít ve chvíli, kdy budu pomáhat civilnímu obyvatelstvu nebo svým kolegům, je - omlouvám se za to - hezká smrt.

* Parlament by se podle všeho moc nebránil nasazení chemiků v boji proti Iráku ve chvíli, kdy by k takové akci došlo s posvěcením OSN. Jenže to se zatím nerýsuje. Jste přesvědčen, že by se ibez něj mělo jít do války?

Jasný mandát Rady bezpečnosti OSN, tak, jak si ho někteří v ČR představují, by mohl být pouze pod rezolucí RB opravňující mezinárodní společenství k vojenskému zásahu proti Iráku. Je potřeba být realista a nemá smysl si lhát.

Jsme jako ČR v situaci, kdy nemůžeme formulovat nějaké diplomatické postoje k celému konfliktu. Jsme před jedním z historicky nejvážnějších rozhodnutí a není tu žádná třetí cesta. Máme cestu buď ano, či ne. Je potřeba říct, že prostě rezoluce RB nebude. Nebude ani za situace, že podle některých zastánců Irák příslušné rezoluce plní, a nebude ani za situace, že neplní. Prostě vůle mezinárodního společenství mít zde rezoluci nebude. A mezinárodní organizace, kterou OSN je - nebo by spíše měla být jako nejvyšší strážce světového pořádku - není bezpečnostní odpovědí na rizika a hrozby světa po 11. září.

* Vy jste podle všeho přesvědčen, že i bez ní by se do akce jít mělo.

Pro nás je to nesmírně složité. Neumím volit jednoduché odpovědi. Proto jsem se snažil neovlivňovat postoje svých kolegů nějakým silným názorem. Úlohou ministra obrany v této situaci, kterou i moji kolegové - ať už v ústavních funkcích, či odborníci - cítí úplně stejně, je věcně, korektně, jednoznačně předkládat argumenty, které potřebuje pro své rozhodnutí celá politická reprezentace. USA nás žádají o souhlas s mandátem pro naši jednotku pro všechny typy operací a my na to nemůžeme odpovědět: ano, ale. Oni se nás tak neptají. Všechno jiné než ano, bude znamenat ne. I ano, ale pouze pod rezolucí, je pro vojenské stratégy USA, kteří připravují případný konflikt, ne. Čili máme možnost odpovědět: ano, jsme spojencem, jsme součástí demokratického světa, který prostě vedou Spojené státy, a přestože akce má klady i zápory, reakce má také klady a zápory. To se jenom těžko váží. Nejsem příznivcem války a také jsem přesvědčen, že zde nejsou dvě politiky - politika války a míru. To je jedna politika. Mé doporučení jako člověka by bylo spíše ano při vědomí, že tam riziko zbraní hromadného ničení a jejich nasazení je. Naši vojáci se nemohou zachovat podobně jako nizozemští vojáci ve Srebrenici - jen proto, že neměli mandát OSN, nezasáhli a nechali vyvraždit celou muslimskou enklávu. Naši vojáci se nemohou koukat na to, jak jejich alianční kolegové umírají.

* Veřejnosti zatím USA zase až tak pádné důkazy, že má Husajn zbraně hromadného ničení, nepředložily. Máte jako ministr obrany jasnější informace?

Informace, se kterými předstoupím před poslance a senátory, budou hovořit o tom, že Saddám Husajn svojí odpovědí a svým přístupem k rezoluci 1441 znovu prokazuje svou nedůvěryhodnost. Nenaplnil očekávání mezinárodního společenství, neodpověděl na otázky způsobem, který by byl adekvátní situaci včetně narůstající vojenské síly. Ipod takovým tlakem se rozhodl nechovat seriózně. Nedokáže srozumitelně vysvětlit informace o tom, jak je v současné době nakládáno se zbraněmi hromadného ničení, které v jednu chvilku prokazatelně měl.

* Zdá se, že největší problém budete mít ve vlastní ČSSD. Nebojíte se, že to způsobí vnitrostranický rozkol?

Považuji postup předsedy vlády za vyzrálý a adekvátní situaci. On se rozhodl udělat vše, aby nebyla krize nejen vnitrostranická, ale ani vnitropolitická. Připravil takový postup politických konzultací uvnitř ČR, který odpovídá vážnosti rozhodnutí, jež stojí před námi. Má zájem diskutovat tento problém v parlamentu. Předseda vlády řekl - a já s ním jednoznačně souhlasím - že by bylo zbabělé se vyhnout požadavku USA tím, že se k tomu prostě nevyjádříme. Doufám, že v tuto chvíli nemůžeme - jen proto, že seriózně diskutujeme záležitost současného postavení ČR - vyvolat vnitrostranickou krizi.

* Může si ČR vůbec dovolit Američany odmítnout, aniž by to pro ni mělo negativní politické či ekonomické důsledky? Přeci jen jsme malá země a oni velmoc.

Požadavek USA není ultimativní. Ten požadavek je věcný, konkrétní a je na ČR, jak se k němu postaví. ČR si může dovolit zaujmout jakékoliv stanovisko, jakýkoliv postoj. Ale za každý postoj si logicky ponese následky.

* To vás ve vašem přesvědčení zakročit proti Iráku nezviklá ani postoj evropských mocností, jako je Německo a Francie, kterým se válčit nechce?

O pozici Německa bych nerad diskutoval. Je zřejmé, že se v rámci své předvolební kampaně dostalo do situace, ze které není návratu. A co se týká Francie, nepředbíhejme její mezinárodní pozici. Nechci spekulovat, jak se obě země v konečném důsledku k případné mezinárodní akci postaví. Pro část politické scény bude nepříjemné, že vedeme hypotetickou diskusi. Že jsme nuceni diskutovat o případné pozici ČR v situaci, kdy neznáme jednu konkrétní variantu, která nakonec bude přijata. Vím, že to je pro někoho složité, ale i takový je život, i taková je politika. My v tuto chvíli nerozhodujeme, podobně jako Francie a Německo, o zapojení do války. Přece nikde není řečeno, že k tomu skutečně dojde. USA ve své žádosti jasně říkají, že jsou odhodlány udělat maximum, aby řešení bylo nalezeno na půdě OSN.

* Ale debata je o válce. Je o tom, že když všechno selže, půjde ČR do války.

Ano, máte pravdu. Účastí v preventivní operaci svým způsobem dáváme souhlas s touto preventivní operací. Svou účastí ve válce souhlasíme s válkou. Ale myslíte, že případné vynucení odzbrojení vojenskými opatřeními, k nimž část mezinárodního společenství může sáhnout, je méně správné než to, co mezinárodní společenství v Iráku už deset let dělá? Neselhalo už? Je správnější politika ekonomických, hospodářských či jiných sankcí, na kterou každý rok umírají v Iráku tisíce dětí?

* Kritici chování USA ale tvrdí, že řešením problémů není hraní si na mezinárodního četníka bez jakéhokoliv širokého mezinárodního mandátu. A proč si myslíte, že já si tu otázku nekladu?

Ale znovu říkám, že ČR je postavena před otázku ano, ne. Jsme součástí demokratického světa, tak musíme být schopni diskutovat i otázky, které s námi za minulého režimu nikdo nediskutoval.

Kamil Houska